HISTÓRIA BIKOV

Z hľadiska vývoja ľudskej spoločnosti je história cyklistiky pomerne mladá. Bicykel uspokojuje túžbu po rýchlom, voľnom a obratnom pohybe dosiahnutom vlastnou silou. Za vynálezcu bicykla sa pokladá Karol Ludwig Christian von Drais zo Sauerbronnu v Badénsku. Prvý bicykel sa nazýval podľa vynálezcu Draisina. Prvú jazdu na Draisine uskutočnil sám vynálezca 12.júla 1817, kedy prešiel v priebehu jednej hodiny asi 15 km. Jazda na Draisine nebola žiadnym pôžitkom. Spôsob jazdy najlepšie opisuje citát vtedajších kronikárov : "Na ťažkom drevenom podstavci, vybavenom dvomi tiež drevenými kolesami, je pripevnená poduška, ktorá ma predstavovať sedadlo. Jazdec drží svoje ruky počas jazdy na tyči, ktorou sa dá riadiť predné koleso. Aby sa tento stroj uviedol do pohybu, treba sa odrážať nohami od zeme. Jazda na tomto ťažkom stroji, silno sa otriasajúcom pri každom náraze nie je žiadnym pôžitkom." Toto vozidlo síce nebolo dokonalé a jazda nebola žiadnou slasťou, stalo sa za krátky čas veľmi obľúbeným. Obdobie najväčšej slávy Draisiny trvalo asi 10 rokov. Vynálezcovia prišli na to, že k udržaniu rovnováhy nie sú nohy potrebné a to bol prvý krok k nápadu využiť nohy na pohon predného kolesa pomocou šľapacích kľúk.
Prvý stroj so šľapacími kľukami predstavil francúz Pierre Michaux (výrobca kočiarov) a nazval ho Velocipéd. Michaux ho predvádzal osobne na svetovej výstave v Paríži v roku 1867. Firma Michaux a Lallement bola prvou továrňou na výrobu bicyklov na svete. Angličania mali však tiež záujem o cyklistiku, a tak vznikali továrne aj v Anglicku. Vyrábali sa tu celokovové velocipédy, rám bol z oceľových trubiek a kolesá boli drôtené. Okolo roku 1875 bol anglický velocipéd považovaný za najlepší na svete.
Draisina mala obidve kolesá rovnako veľké a na velocipéde bolo predné koleso len o kúsok väčšie, a preto sa na ňom nedala dosiahnuť vysoká rýchlosť. Pri jednom otočení kľukami prešiel velocipéd dĺžku rovnú obvodu kolesa a pri malom priemere kolesa to bolo veľmi málo. Preto sa postupne začali zväčšovať predné kolesá, až vznikol preslávený Vysoký bicykel.
Vysoké bicykle sa stali veľmi obľúbenými a začali si raziť cestu do sveta. Začali sa zakladať kluby velocipédistov, usporadúvalo sa veľa pretekov, ktorých sa zúčastňovalo veľa divákov. Začali sa objavovať mnohé technické vylepšenia. Priečky v kolesách boli nahradené drôtenými špicami, objavili sa guličkové ložiská, znižovalo sa trenie a hmotnosť bicyklov. To všetko viedlo ku zníženiu námahy pri šľapaní.
Napriek veľkému úspechu týchto bicyklov, nespĺňali všetky požiadavky cyklistov. Predovšetkým boli ťažko ovládateľné a veľmi vratké. Jazdec sedel takmer kolmo nad stredom predného kolesa, preto stačil malý kamienok na ukončenie jazdy pádom. Obtiažny bol aj výstup do sedla vysokého bicykla a zostup bol odvážnym akrobatickým kúskom.
Mnohí výrobcovia sa snažili postaviť bicykel, na ktorom by mohli pohodlne jazdiť aj ženy. Tak sa zrodili pohodlnejšie, ale pomalšie trojkolky. Boli veľmi obľúbené, ale predsa zvíťazil velocipéd pre svoju ovládateľnosť, jednoduchosť, skladnosť a nízku hmotnosť.
V 90. rokoch 19. storočia sa začali objavovať prevody. Prevody boli príčinou zániku vysokých bicyklov, aj keď po prvýkrát boli vyskúšané práve na vysokom bicykli. Do predĺženej vidlice predného kolesa boli namontované dva samostatné reťazové prevody od pedálov umiestnených pod osou predného kolesa. Prvý bicykel sa nazýval Kangaroo (Klokan). Priemer predného kolesa sa tak mohol zmenšovať, pretože s prevodom sa zvyšovala rýchlosť. Stred pedálov bol pod osou predného kolesa, jazdec mohol sedieť nižšie a bicykel sa tak stal bezpečnejším.
Napriek tomu, že prevod v prednej vidlici bol významným krokom vpred, nemohol vysoké bicykle celkom zatlačiť. Radikálnou zmenou bolo umiestnenie pedálov do stredu rámu medzi dve kolesá a prenos sily pomocou reťaze na zadné koleso. Takýto bicykel skonštruoval Angličan Lawson a nazval ho "Bezpečný bicykel". Predné koleso malo väčší priemer, ale sedadlo bolo premiestnené na krížový rám asi do polovice vzdialenosti medzi predným a zadným kolesom.
Skutočne nízky bicykel však postavila až anglická továreň Humber v roku 1885. Hlavným prínosom bol dobre konštruovaný rám z trubiek, ktorý si uchoval takmer nezmenenú podobu až dodnes. Na úspechu nízkych bicyklov sa podieľal aj vynález pneumatiky, ktorú vynašiel írsky zverolekár John Boyd Dunlop, ktorý ju použil na nízkom bicykli svojho syna. Paradoxné je, že Dunlop nevedel jazdiť na bicykli a nikdy sa o cyklistiku ani nezaujímal. Všetko to zostrojil pre svojho syna. Až keď sa dozvedel, ako pomohol ostatným cyklistom, ktorí sa stále sťažovali na silné otrasy, dal si svoj vynález patentovať a začal ho aj vyrábať vo firme Dunlop Pneumatic Tyre Co. Ltd. Pneumatiky boli ešte zdokonalené Woodovým patentom, ktorým sa zaviedol nový typ ventilu, ktorý sa používa dodnes a Welchovým patentom odoberatľného plášťa. Na konci 19. storočia bolo technické usporiadanie bicykla približne rovnaké ako dnes.
Veľkým nedostatkom vtedajšieho bicykla bol fakt, že prevod viedol na pevnú os zadného kolesa, to znamená, že sa pri otáčaní kolesa otáčali aj pedále. Na rovine to nevadilo, ale pri zjazdoch z kopca bol pevný náboj nevýhodný. Preto sa montovali rôzne stupačky na prednú vidlicu, kde si cyklista vykladal počas zjazdu nohy. Bola to nebezpečná akrobacia, keď si uvedomíme, že vtedajšie bicykle nemali poriadnu brzdu. Tento problém čiastočne vyriešil voľnobežný náboj. Prvýkrát bol použitý v roku 1904.
Problém brzdenia bol úplne odstránený Bowdenovým vynálezom. Bowden vynašiel brzdu pôsobiacu rovnomerne na obidve strany ráfu.
Veľké problémy mali vtedajší cyklisti s kolesami. Špice vychádzali radiálne z náboja a boli veľmi namáhané, čo viedlo k ich častému praskaniu. Tento nedostatok vtipne odstránil Angličan Cowper. Navrhol tangenciálne usporiadanie špicov k náboju kolesa.
Posledným vynálezom vo vývoji bicyklov bolo vynájdenie meniteľných prevodov.